Zrejme nebude pre nikoho prekvapením keď uvedieme, že na našom Radničnom námestí sa dá vypiť káva alebo čaj a zjesť nejaká tá sladkosť, či to už v interiéri niektorého z  reštauračných zariadení alebo priamo vonku „pod šírou oblohou“, resp. pod slnečníkom. Na tom nie je nič zvláštne, veď  to majú skoro v každom meste. Čo by ste však povedali nato,

keby ste zrazu na dažďom vyumývanom a v dôsledku chladného počasia aj pomerne prázdnom námestí zrazu uvideli celkom obyčajný, ale pritom pekne prestretý jedálenský stôl, za ktorým sedí skupinka ľudí a s dobrou náladou konzumuje polievku? Aby sme boli presní, konkrétne slepačí vývar s rezancami, ktorého vôňa  prilákala aj bieločierneho kocúra   (alebo to bola ona?), ktorého už možno zaradiť do „inventára“ nášho Radničného námestia (najmä jeho juhovýchodnej časti).

 

Takýto výjav sa nám naskytol včera v utorok okolo 13. hod., keď sme prechádzali  okolo „štyroch líp“ oproti Poľsko-slovenského domu. Na otázku o čo ide, sme dostali celkom zaujímavú odpoveď: Kultúrno-turistické centrum (Poľsko-slovenský dom) v spolupráci s bardejovským miestnym centrom občianskeho združenia (OZ) Návrat zorganizovalo vskutku netradičné podujatie, ktoré nazvali „Spolupristole“. Prečo „Spolupristole“ a prečo sú všetky slová takto negramaticky pohromade? Ako nám vysvetlila Alena Molčanová z bardejovského centra OZ Návrat, názov i samotné podujatie vychádza zo základnej myšlienky tejto neziskovej organizácie, ktorá už od svojho vzniku v roku 1993 presadzuje a podporuje návrat opustených detí z detských domovov do rodín - pôvodných alebo osvojených. Ide o náročnú úlohu, pretože opustených detí, ktoré žijú v detských domovoch či iných zariadeniach podobného typu, žije na Slovensku (podľa najnovších správ) okolo 5-tisíc.

Ako možno lepšie vyjadriť myšlienku rodinnej spolupatričnosti, ak nie tým, že si celá rodina sadne ku prestretému stolu, aby sa všetci jej členovia mohli spoločne  najesť? To je len  časť toho, načo chceli organizátori upozorniť. Ďalším podnetom na zamyslenie je otázka či by sme vedeli pri našom rodinnom stole nájsť miesto aj pre niekoho ďalšieho, ktorý nie je súčasťou našej rodiny. Samozrejme, že v dnešnej komplikovanej dobe (ktorá doba nebola komplikovaná?) je veľmi ťažké dosiahnuť už to, aby sa celá rodina mohla zísť pri stole, keďže tomu bránia rôzne okolnosti, akým je odchod za prácou mimo domova, štúdium, ochorenie či iné neštandardné situácie. Napriek tomu je dobré ak sa niekto pokúša nájsť miesto pri stole aj takým deťom, ktorí svoje miesto stratili alebo ho nikdy nemali...

Originálnym vyjadrením významu rodinnej spolupatričnosti boli cestovinové písmenká, ktoré bolo potrebné z polievky „vyloviť“ a následne z nich poskladať vetu, ktorá by vyjadrovala hlavnú myšlienku podujatia. Aj keď jedným zo základných pravidiel správneho stolovania, (ktoré sa učia už malé deti) je, že s jedlom „sa nehráme“, v tomto prípade bola povolená výnimka. Bolo zaujímavé sledovať ako šesť ľudí, z toho jeden (určite nie zblúdilý) Holanďan usilovne lovia z polievky písmenká, aby sa z nich pokúsili poskladať adekvátny  text. Viacerým sa to aj podarilo,  a tak sme si mohli priamo na tanieri napríklad prečítať, že  „Rodina je domov“, a podobne.

Škoda len, že daždivé počasie neumožnilo, aby sa tento „rodinný happening“, ako ho nazvali organizátori,  mohol uskutočniť v širšom meradle. Aspoň, že počas obeda,  (ktorý v tomto prípade výnimočne pozostával iba z jedného chodu) nepršalo, aj keď  jeho záver prebiehal pod roztvorenými dáždnikmi.

Táto „polievková párty“, v ktorej bola značná dávka recesie, bola venovaná nielen včerajšiemu Medzinárodnému dňu detí, ale bola aj neformálnou pozvánkou na putovnú výstavu s rovnomenným názvom „Spolupristole“, ktorú si v týchto dňoch môžete pozrieť v Kultúrnom a turistickom centre na Radničnom námestí č. 24, známom aj ako „Poľsko-slovenský dom“.