V poslednej dobe sa u nás či vo svete veľa píše a ešte viacej hovorí o nutnosti ochrany životného prostredia. Zápalisté až vášnivé diskusie sa vedú najmä o „globálnych“ (celosvetových) témach, akou je výrub amazonských pralesov, stúpajúce množstvo skleníkových plynov v ovzduší, ohrozenie existencie viacerých živočíšnych a rastlinných druhov, resp. o ďalších, ktoré nejakým spôsobom súvisia s eniviromentálnou problematikou. Pri týchto diskusiách ale častokrát zabúdame,
že pri riešení otázok ochrany životného prostredia (napokon ako pri každej problémovej záležitosti) je potrebné začať s nápravou najprv u seba, a potom vyžadovať nápravu aj od druhých. Opačný prístup je len obyčajným pokrytectvom a zbytočným plytvaním času, energie a papiera, prípadne iného prírodného zdroja.
Prečo to spomíname? Aj v našom meste sa v posledných mesiacoch veľa diskutuje o potrebe zlepšenia životného prostredia. Na stránkach novín, ale najmä vo virtuálnom priestore internetu možno nájsť množstvo príspevkov, ktoré upozorňujú ako sa z našich ulíc a sídlisk vytrácajú stromy, ako miznú trávnaté plochy, ako sa znečisťujú mestské cesty a chodníky, ako sa zhoršuje kvalita ovzdušia. Samozrejme, ako to už pri takýchto diskusiách býva zvykom, hľadajú sa vinníci - skutoční či domnelí.
Lenže, kto sú to tí „vinníci“? Nie je tým vinníkom v prvom rade najmä naša vlastná ľahostajnosť, nevedomosť, nekultúrnosť či len obyčajné povýšenecké neváženie si hodnôt, ktoré vytvorili iní ľudia? Jeden príklad takéhoto znehodnocovania práce iných je hneď poruke:
Len nedávno boli kvetinovou výzdobou skrášlené nové „rozdeľovacie ostrovčeky“, ktoré sa vybudovali počas minuloročnej výstavby kruhového objazdu na Komenského ulici. Ani nie po dvoch či troch týždňoch od ich vysadenia sa už našli „milovníci prírody“, ktorí si z týchto sadeničiek hneď niekoľko „prisvojil“. Keďže kvetiny boli vytiahnuté aj s koreňmi, dá sa predpokladať, že teraz zrejme už skrášľujú niečiu predzáhradku alebo črepník na balkóne.
Iný príklad: Na Rhódyho ulici sú už dlhšiu dobu osadené veľké kamenné kvetináče s popínavými ihličnatými drevinami a kvetmi. Uznávam, kvetináče mohli byť aj krajšie, avšak to nikomu nedáva právo, aby tieto nasadené kvety vytrhal a polámal akoby po nich prešiel parný valec. Totiž, ak sa kvetina ukradne, predsa je to len lepšia alternatíva, pretože takto „premiestnený“ tulipán, narcis alebo fialka môže naďalej skrášľovať životné prostredie, avšak teraz už len privátne „pre niekoľko očí“. Horším variantom je keď sa rastlina nielen ukradne, ale zároveň aj nenapraviteľne zničí.
Opäť prípad z Rhódyho ulice, na ktorej z celkom iného kvetináča (ten sa nachádza takmer pri vstupe na Radničné námestie) nejaký začínajúci „pilčík“ odrezal celý poliehavý ihličnan, takže po ňom zostal iba zvyšok kmeňa s koreňmi v zemine. Tento kýpeť teraz tam trčí z kvetináča ako nejaký pokrivený výkričník.
Veru, aj takí, dokážeme byť my, Bardejovčania! Samozrejme, že tento jav nie je bardejovským špecifikom. To určite nie. Podobné, možno aj horšie prípady nájdeme zrejme v každom meste či v obci, a to nielen na Slovensku. Vandali, ako starodávny germánsky kmeň (nie je to myslené proti Nemcom, ale Vandali boli naozaj germánskeho pôvodu) počas svojich potuliek po kontinente, navštívili takmer celú Európu, ba zašli až do severnej Afriky (názov španielskej autonómnej oblasti Andalúzia je pamiatkou na nich), takže možno predpokladať, že svojich potomkov (ak už nie pokrvných, tas aspoň „kultúrnych“) majú určite aj u nás.
Je jasné, že takýmto výčinom sa nevyhneme ani v budúcnosti. To by na Zemi museli žiť anjeli, nie ľudia. Načo si však musíme dať pozor je to, aby sa takéto „vandalské“ správanie nestalo každodennou normou, ktorú budeme brať ako úplne bežnú a prirodzenú vec, tak ako sa za úplne normálne a prirodzené začali od istého času považovať veci, o škodlivosti ktorých v minulosti nikto nepochyboval. Preto je namieste oprášiť starú, ale stále aktuálnu, hoci možno kedysi trochu sprofanovanú výzvu o „občianskej zodpovednosti“. V čom, je jej podstata? Nuž v tom, že keď vidíme niekoho niekde ničiť niečí majetok (privátny, mestský, štátny alebo iný) mali by sme ho upozorniť, aby to nerobil. V prípade rizika, že dotyčný či dotyční by na našu výzvu mohli zareagovať „z pozície sily“, potom je lepšie nahlásiť to priamo príslušníkom mestskej alebo štátnej polície, ktorí by už ním alebo s nimi mali urobiť poriadok.
Vytrhané kvety sa znovu zasadia, polámané či dorezané stromčeky sa nahradia novými. Veď Mesto to zaplatí, mimochodom z daní nás všetkých. Opäť bude všetko v poriadku. Otázkou však zostáva: Dokedy?