V závere tohto týždňa si obyvatelia Európy pripomenú už 65. výročie víťazstva nad nacizmom a fašizmom v 2. svetovej vojne, ktoré prinieslo vytúžený mier zničenému kontinentu po doteraz najväčšom vojnovom konflikte v histórii ľudstva. Nie náhodou sme v prvej vete použili spojenie, že oslavy víťazstva vo vojne sa uskutočnia „koncom“ týždňa, keďže v stanovení spoločného dátumu spomienky vládne už od počiatku nejednotnosť.
Keď sa chceme dostať „na koreň“ veci musíme zájsť naozaj o 65 rokov späť približne do druhej polovice apríla 1945. Na európskom kontinente vtedy vrcholila 2. svetová vojna. Písal sa 16. apríl 1945, keď 2, 5-milióna vojakov 1. bieloruského frontu maršála Georgija Žukova, 2. bieloruského frontu maršála Konstantina Rokossovského a 1. ukrajinského frontu maršála Ivana Koneva zahájilo generálny útok na hlavné mesto hitlerovského Nemecka - na Berlín. Ani západní spojenci (USA, Veľká Británia, jednotky slobodného Francúzska, Kanady a niektorých ďalších krajín) nelenili a rovnako srdnato sa tlačili do vnútra Nemecka zo západu. Práve 16. apríla, keď vojská Červenej armády (až do konca 2. svetovej vojny to bol oficiálny názov ozbrojených síl Sovietskeho zväzu) odštartovali rozhodujúcu ofenzívu proti Berlínu, 1. a 9. americkej armáde sa podarilo spojiť pri meste Lippstadt, ktoré sa nachádza na severozápad od Dortmundu. Pri rieke Ruhr sa tak do klepca dostalo asi 325-tisíc nemeckých vojakov. Následne 18. apríla nemecká skupina armád B, ktorá bola obkľúčená spojencami v Porúrí kapitulovala a jej veliteľ maršál Model spáchal samovraždu.
Vráťme sa však späť ho srdca Tretej ríše. Sovietske vojská neúprosne zvierali do klieští zo severu i z juhu asi 1, 5-milóna obrancov Berlína, medzi nimi aj množstvo narýchlo vycvičených civilistov, z ktorých mnohí nemali ani 16 rokov. Napriek húževnatej až zúfalej obrane nemeckých vojsk a jednotiek domobrany, postupujúce sovietske jednotky 22. apríla dosiahli vnútorný obranný kruh Berlína. O tri dni neskôr už bolo mesto pevne obkľúčené zo všetkých strán. Pokusy Steinerovej 11. SS tankovej armády a 12. armády generála Wencka o prelomenie kruhu zvonka zlyhali. Od 26. apríla sa bojovalo v centre Berlína, doslova o každú ulicu, každý dom a o každé nadzemné i podzemné poschodie, ako to bolo v prípade bývalého Ríšskeho snemu (Reichstagu), keď na kupole už viala sovietska zástava, ale v podzemných katakombách sa ešte niekoľko dní bojovalo.
Zatiaľ čo v Berlíne pokračovali ťažké boje, jednotky amerického generála Montgomeryho vyrazili z predmostia pri meste Wesel smerom do severného Nemecka. Čoskoro sa im podarilo dostať až do Meklenburska. 13. apríla dosiahli Labe a z predmostia pri Magdeburgu začali ohrozovať Berlín. Určite by to bolo pekné symbolické zakončenie vojny, keby do bojov o Berlín z východu zasiahli sovietske a zo západu americké (spojenecké) vojská. Americký útok na Berlín sa však neuskutočnil. To prenechali spojenci Sovietom, ktorí mali eminentný záujem dobyť hlavné mesto „Tretej ríše“. K symbolickému stretnutiu sovietskych a spojeneckých vojsk však predsa len došlo, a to 25. apríla na moste pri meste Torgau (Torgava). Stretnutie na Labe však bolo predzvesťou ďalších zmien, ku ktorým malo dôjsť po vojne, keďže práve tento úsek rieky Labe sa neskôr stal aj hranicou medzi prozápadne orientovanou Spolkovou republikou Nemecko (SRN, resp. NSR) a prosovietsky zameranou Nemeckou demokratickou republikou (NDR).
Boje pokračovali aj na opačnom konci Nemecka. Na juhu obsadili francúzske jednotky Bádensko-Würtembersko, zatiaľ čo Američania po ťažkých bojoch prenikli do Norimbergu (20. 4.) a Mníchova (30. 4) a napokon až do českých Karlových Varov a Plzne (6. 5.). Z východnej strany v rovnaký deň oslobodili sovietske vojská Ostravu.
Ešte predtým sa však k Berlíne schyľovalo k definitívnemu rozuzleniu tejto vojnovej kataklizmy. Keď už stáli sovietski vojaci takmer pred dverami bunkru ríšskeho kancelárstva, v ktorom sa ukrývalo vedenie „Tretej ríše“, spáchal 30. apríla nacistický vodca Adolf Hitler, ktorý sa nechával oslavovať titulom „führer“ spolu so svojou čerstvou manželkou Evou Braunovou samovraždu. Keď v rovnaký deň zaviala na kupole Reichstagu sovietska zástava, ktorú vyniesli poddôstojníci Jegorov a Kantarija, bolo jasné, že koniec vojny je už veľmi blízko, aj keď v podzemí budovy sa ešte niekoľko dní bojovalo. Boje napokon utíchli aj tam, a tak sa 2. máj 1945 zapísal do histórie ako dátum konca gigantickej bitky o Berlín.
Po smrti hlavy „Tretej ríše“, ktorá vlastne už neexistovala, sa novým vodcom zdevastovanej krajiny stal veľkoadmirál Dönitz.. Napriek pádu Berlína nemecké velenie nechcelo tak ľahko zložiť zbrane. K dispozícii ešte stále malo početné ozbrojené sily, ako napríklad v stredných Čechách, kde sa nachádzali zvyšky Schörnerovej armády. Pokus týchto nemeckých jednotiek za každú cenu sa prebojovať na západ k Američanom viedol napokon k vypuknutiu Pražského povstania, ktoré sa začalo 5. mája a ukončilo v dopoludňajších hodinách 9. mája, keď do Prahy prenikli prvé tankové oddiely Červenej armády.
Vráťme sa však k admirálovi Dönitzovi. „Topiaci sa slamky chytá“ hovorí jedno ľudové porekadlo. Tou povestnou „slamkou“ sa mal pre Nemcov stať separátny mier so západnými spojencami, ktorý by im pomohol sústrediť všetku vojenské sily na pokračujúci boj proti sovietskym vojskám. Dönitz zrejme naozaj veril tomu, že sa mu podarí pre toto riešenie získať vrchného veliteľa spojeneckých vojsk generála Dwighta Eisenhowera. Pri týchto úvahách možno počítal aj s rodinným pôvodom amerického generála, ktorý mal nemeckých predkov, napriek tomu, že západní spojenci boli ochotní (v duchu dohôd so sovietskym velením) akceptovať len bezpodmienečná a súčasnú kapituláciu nemeckých vojsk na všetkých frontoch, teda aj na východnom.
Keď 4. mája podpísal admirál von Friedeburg v britskom hlavnom stane v Lüneburgu kapituláciu nemeckých jednotiek v Dánsku, Holandsku a severozápadnom Nemecku, bolo aj nemeckému vedeniu jasné, že všeobecnú kapituláciu svojich vojsk už nemôže dlhšie zdržiavať. A teraz nastala tá pravá chvíľa, aby sme zodpovedali na otázku z úvodu príspevku: Prečo niektoré krajiny si pripomínajú víťazstvo v 2. svetovej vojne 8.mája a iné až 9. mája? Bolo to tak:
Bezpodmienečná kapitulácia nemeckých ozbrojených síl bola podpísaná 7.mája o 2. 41. hod. v hlavnom stane generála D. Eisenhovera v severofrancúzskom meste Remeš (Reims). Za Nemecko ju podpísali: generálplukovník A. Jodl, generáladmirál H. G. von Friedeburg a generál letectva W. Oxenius. Za spojencov podpísalo dokument osem generálov, maršálov a admirálov: C. Spaatz, W. Smith, H. Burrough (USA), F. Morgan, J. Robb (Veľká Británia), I. Čerňajev a I. Susloparov (Sovietsky zväz) a F. Sevez (Francúzsko). Keďže však sovietske velenie trvalo na tom, aby kapitulačná dohoda bola podpísaná aj v Berlíne, tento akt sa zopakoval o deň neskôr (8.mája) v štábe sovietskych vojsk maršála Žukova v berlínskej štvrti Karlshorst. Za nemeckú stranu kapituláciu podpísal poľný maršál generál Wilhelm Keitel, generáladmirál von Friedeburg (ten bol aj v Remeši) a za luftwaffe (vojenské letectvo) generálplukovník Hans-Jürgen Stumpff. Za spojencov úplnú kapituláciu prijal maršál Georgij Žukov (Sovietsky zväz), maršál letectva Arthur W. Teddder (Veľká Británia), generálplukovník Carl A. Spaatz (USA) a generál Jean de Lattre de Tassigny (Francúzsko). Hlavnou podmienkou kapitulačného aktu bolo, aby nemecké vrchné veliteľstvo okamžite vydalo rozkaz všetkým svojím vojenským, námorným a leteckým úradom a všetkým ozbrojeným silám ukončiť vojenské akcie o 23. 01. hod. stredoeurópskeho času dňa 8. mája 1945. Keďže podmienky bezpodmienečnej kapitulácie vstúpili do platnosti 9. mája o 00. 01. hod., práve tu možno nájsť príčinu odlišného chápania momentu, od ktorého možno odvíjať dátum ukončenia 2. svetovej vojny v Európe. Keďže krajiny západnej Európy, resp. Európskej únie a NATO dávajú dôraz na čas zastavenia paľby, pripomínajú si víťazstvo v 2. svetovej vojne 8. mája, zatiaľ čo Ruská federácia a niektoré štáty SNŠ viac kladú dôraz na všeobecné začatie platnosti kapitulácie. Preto aj dátum víťazstva nad fašizmom sa v Ruskej federácii oslavuje 9.mája. Koniec 2. svetovej vojny v Európe si v tento deň desaťročia pripomínali aj všetky krajiny Varšavskej zmluvy Československo nevynímajúc.
Napriek tomu, že kapitulácia mala platiť pre všetky nemecké jednotky, v skutočnosti bojovali niektoré jednotky v Pobaltí (Kuronsko, Východné Prusko), Chorvátsku a na Kréte ešte o deň dlhšie v nádeji, že sa im podarí prebiť do zajatia k západným spojencom. Istým paradoxom, dejín je skutočnosť, že kým predzvesťou, resp. akýmsi prológom 2. svetovej vojny bolo rozbitie Československa v marci 1939 aj posledné výstrely tejto vojny v Európe padli 11. mája pri obci Milín neďaleko českej Příbrami.
Ukončenie bojov v Európe však ešte zďaleka neznamenalo aj koniec 2. svetovej vojny ako takej. Ťažké boja stále prebiehali na opačnej strane zemegule: v juhovýchodnej Ázii, Čine, na Ďalekom Východe a v Pacifiku, ktorého názov v preklade mohol pre tamojšie obyvateľstvo i vojakov znieť priam sarkasticky - Tichomorie. Japonská armáda stále mala dosť síl, ale najmä bojového ducha vydržať vo vojne aj keby mala trvať ďalšie roky. Až vyhlásenie vojny Japonsku zo strany Sovietskeho zväzu (8. augusta), ale najmä zhodenie atómových bômb na japonské mestá Hirošima (6. augusta) a Nagasaki (9. augusta) „schladili“ vojnové odhodlanie Japonska. Po prejave japonského cisára Hirohita, v ktorom vyjadril súhlas s bezpodmienečnou kapituláciou krajiny (15. augusta) a po odstúpení vlády admirála Suzukiho (17. augusta), mohol nastať tak dlho očakávaný okamih nastolenia mieru aj v tejto časti našej planéty. Kalendár ukazoval 2. september 1945, keď v na palube americkej vojnovej lode Missouri, ktorá kotvila v Tokijskom zálive, podpísali japonskí predstavitelia kapitulačný dokument svojej krajiny. Týmto aktom sa tak ukončila 2. svetová vojna, ktorá oficiálne trvala 6 rokov a 1 deň, aj keď dozvuky vojny trvali ešte niekoľko rokov.
S akou bilanciou sa ukončil tento najväčší vojnový konflikt v dejinách ľudstva? Priam s neskutočne hrozivou. Posúďte sami:
Odhaduje sa, že počas šiestich rokov trvania 2. svetovej vojny zahynulo 55 až 60 miliónov ľudí (presné straty na životoch napríklad v Číne ani nieje možné vyčísliť). Ďalších 35 miliónov bolo zranených a asi 2 milióny zostalo nezvestných. V samotnej Európe prišlo o život 19 miliónov vojakov a 15 miliónov civilistov. Keďže z počtu padlých vojakov a civilného obyvateľstva pripadlo na Európu až 80%, „najstarší kontinent“ sa stal jedným veľkým cintorínom. Následkom vojnových udalostí zostalo 35 miliónov ľudí trvalo invalidných a ďalšie desiatky miliónov postihli rôzne nevyliečiteľné ochorenia. K týmto stratám na životoch a materiálnych hodnotách je potrebné pripočítať aj nezmerateľné poškodenie psychiky ľudí na bojiskách, v zázemí či v koncentračných táboroch, z ktorých mnohé sa stali „továrňami na smrť“. Typickým znakom tejto vojny bolo nerozlišovanie medzi vojenskými osobami a civilným obyvateľstvom, ktoré bolo najčastejšou obeťou brutálneho zaobchádzania bojujúcich strán. Do 2. svetovej vojny sa priamo či nepriamo zapojilo 72 krajín, v ktorých žilo asi 1, 7-miliardy obyvateľov. Takýto rozsah zapojenosti ľudstva do ozbrojeného konfliktu a pri takomto počte obetí na životoch a materiálnych stratách naša planéta vo svojej doterajšej histórii ešte nezažila.
Čo dodať na záver? Hádam len to, že ľudstvo musí mať pevnú vieru, ale aj odhodlanie, aby sa nič podobné (nieto ešte horšie) už nikdy na Zemi nezopakovalo, aj keď skúsenosti z posledných 65. rokov ukazujú, že mnohí mocní tohto sveta sú stále nepoučiteľní...
Použitá literatúra a pramene:
„Atlas druhej svetovej vojny“: D. Jordan a A. Wiest, z anglického originálu Atlas of World War II., vydalo Ottovo nakladatelství, spol. s r. o., Praha v roku 2006,
„Historická revue č. 2-3/2009, (vedecko-populárny časopis o dejinách)“: vydáva občianske združenie Slovenský archeologický a historický inštitút (SAHI) s podporou Ministerstva školstva SR,
„Kronika lidstva“: multimediálny CD-nosič, vydala informačná agentúra ANOPRESS, spol. s r. o. Praha a vydavateľstvo FORTUNA PRINT PRAHA, spol. s r. o.,
„Kronika 20. století“: multimediálny CD-nosič, vydala informačná agentúra ANOPRESS, spol. s r. o. Praha a vydavateľstvo FORTUNA PRINT PRAHA, spol. s r. o..
